Späť doma... for a while!

Som späť na Slovensku (s diakritickým počítačom), konečne vyspatá, zdravá a šťastná... ale poďme do minulosti. Čo nové v práci?

Vo White & Case sa pripravuje nový "freedom project" v spolupráci s UNHRC, v júli ideme na turné po európskych veľkomestách, kde budeme ľuďom (aj) rozdávať letáky o tom, čo robíme :D Dostala som za úlohu preložiť to do taliančiny a už sa mi to aj (úspešne) podarilo :o) (či úspešne - to musí zhodnotiť vedenie :D)

Kolega z práce išiel na dovolenku do Čile - áno, práve tam, kde posledne vybuchla tá sopka, tak dúfame, že sa späť vráti v pohode. Inak nič... R. vo svojej práci úspešne zložil skúšky, pracuje ako personal banker na Times Square, kde sa každý deň po práci stretávame... takmer.

Potom ma slečna I. vzala na nákupy - potrebujem totiž viac "seriózneho" oblečenia (čiže menej tričiek s ružovým nápisom "I LOVE NY", " I LOVE PARIS" a "I LOVE LONDON" :D). A prekvapivo bol náš nákupný maratón úspešný - skončilo to niekoľkými slušivými sukňami (pod kolená :D) z obchodíku značky ZARA (totižto Pipa Middleton a jej sestra Vojvodkyňa vraj nakupovali v Zare! :D).

Čítam knižku Vaška Havla, čo som si asi pred mesiacom kúpila v Barns & Noble. Práve píše o tom, ako bol v apríli 2005 na návšteve vo Washingtone.... čo ma hneď prenieslo do časov, keď moja drahá sesternica Barborka pracovala na ambasáde práve vo Washingtone a potom nám volala na Slovensko, že tam práve bol Václav Havel s Dášou.

Odvtedy ubehlo šesť rokov - Havel knihu vydal, ľudia si ju kupujú doma v Česku, na Slovensku, v zahraničí ako ja. Život je zvláštny! Krásny a magický....

No a v utorok večer sme odchádzali na letisko, smer Slovensko. R. má promócie v pondelok, ja v utorok - vskutku príjemné načasovanie, všakže? :o) Bohužiaľ mám dovolenku len na 7 dní, takže hneď po promóciách odchádzam späť - Vienna - Paris - New York.

Kvôli bujarej doprave sme asi hodinu hľadali náš terminál a keď sme ho konečne našli a dostali sa k prepážke letu do Paríža, tam sme zažili poriadny kultúrny šok!

Keď pani (resp. slečna) za pultom uvidela naše pasy, hneď vyhŕkla "Můžu s vami teda vyprávět česky/slovensky?". Ľubozvučná čeština (kidding, neviem, ako znie ľubozvučná čeština...) ovalila môj mozog.

A tak som jej odpovedala neslovensky: "Yeah".
"Podívejte se na tenhle obrázek. Nemáte v kufru nic takovýho - farby, laky...," uisťovala sa.
"Nou," odpovedal jej pre istotu R.

No nečudujte sa, angličtina nám (myslím) obom len za tých 30 pouhých dní vygumovala mozgy, a tak nám chvíľu trvalo sa jej opýtať, či je z Česka. Veľmi nečakane nám na to odpovedala "Ano" a nechala pozdravovať všechny doma. Tak vás teda pozdravujem: Milá, krátkovlasá blondýna z Česka žijúca v New Yorku vás pozdravuje. (Btw, R. si stihol vypýtať jej Facebook, takže sa plánujeme s touto Češkou žijúcou v Zámorí možno ešte niekedy v budúcnosti stretnúť)

Prileteli sme do Paríža, kde nás letušky hneď oslovovali "Bonžúr, bianvenui a Parí". Tam sme čakali takmer tri hodiny na let do Viedne - ledva sme sa stihli premiestniť do druhého terminálu a hneď sme nastupovali do lietadla smer Slovensko.

A tak sme už druhý deň tu. Ja viem, bola som v Amerike zatiaľ len 30 consecutive dní, ale je to zvláštny pocit. Najviac mi totiž budú chýbať ľudia, ktorých mám rada. A tých si do Ameriky neprenesiem (OK, môžete lamentovať, že predsa existuje Skype :D). Je to fakt zvláštne...