Ježiška si nedáme! ... aneb stručný prehľad vianočných reklám

Neviem prečo, ale neskutočne ma iritujú vianočné reklamy...

A tento rok obzvlášť. Nielen preto, že sa vysielajú od 10.októbra (na to si už predsa každý občan Slovenskej republiky zvykol!), ale skôr pre ich neodškriepiteľnú, bohužiaľ, primitívnu úroveň.

Napríklad taký Dédé... T-Mobile tvrdí, že africký chlapec a slečna Kikuš sú obľúbené postavičky slovenskej verejnosti... ŽE ČO? ŽE PROSÍM??! Myslím, že po tohtoročných Vianociach by mal dať T-Mobile urobiť nejaký hĺbkový prieskum vox-populi s jedinou otázkou "Je niekto, koho milujete viac ako Kikuš a Dédeho?".

Apropo - Dédé v reklame suverénne prehlasuje, že na Slovensku nosia darčeky až dvaja - Santa Claus a ten náš "Ježiško". Chudákovi Dédému zrejme nebolo povedané, že žiadny Santa Claus na Slovensku darčeky nenosí - my si predsa Ježiška nedáme! :o) 

T-Mobile však nebol jediný, kto na tomto pohorel. Tento rok sa to podarilo aj Orange-u s jeho vianočkou, alias "vianočným hovienkom"... čo už. Nápad to bol dobrý, ale farba kostýmu nesadla.

Možno sa budete čudovať, ale trápne reklamy sa nerodia len na našom malom Slovensku. Ponúkam vám jednu tohtoročnú z Ameriky. Tá pani mi pripomína Natašu Geržovú v americkom vydaní. Totally!


Na zhliadnutie dobrej reklamy však netreba ísť ďaleko - napríklad bratia Česi si s tým poradili pomerne statočne. Chlapec, ktorý prvýkrát "bruslí", Bruce Lee a Chuck Norris. Aspoň že český mobilný operátor nasadil latku trochu vyššie... i keď uznávam, že i tento balík reklám sa po istom čase môže zunovať.


Jedinú reklamu, ktorú môžem vidieť i stokrát je tá od Coca Coly. Otrepaným vianočným kamiónom sa totiž toho veľa pokaziť nedá... a s novou verziou "Shake Up Christmas" od skupiny Train je to proste žúžo!


Verím, že viac ako podarené vianočné reklamy vám Vianoce pripomenie atmosféra, ktorá vonku už naozaj panuje - ja to cítim! Vianoce sú tu už o chvíľu. Preto vám ich želám šťastné i veselé! 

Vaša Bets.

Nový život?

Milý denníček,

asi sa Ti to nebude páčiť, ale rozhodla som sa k radikálnemu kroku - a to ukončiť štúdium po bakalárskom stupni (t.j. troch rokoch). Pôvodne som mala v pláne študovať sedem rokov (PhD.), potom päť (Mgr.) a nakoniec z toho budú len tri (Bc.)...

Začala som nad tým dumať už dávnejšie, no bolo mi ľúto nechať študentský život len tak... po troch rokoch. Dnes som už ale presvedčená o tom, že ten môj takzvaný "nový život" bude oveľa lepší a titul B(lbe)c mi bude úplne stačiť.

Apropo k tomu titulu - čo ma teda presvedčilo?
Najskôr som si hovorila, že chcem aspoň Mgr, ak nie PhD., pretože 1.stupeň štúdia (teda bakalársky) má už dnes naozaj každý... nakoniec som zistila, že väčšina známych ľudí má iba "Bachelor Degree" v tom-ktorom odbore (Áno, blbé, že sa riadim známymi ľuďmi! :D Vlastne neriadim... ale bol to jeden z prekvapivých faktorov...)

Ďalším faktorom bola aj Zdenka (spomínaná tútorka), ktorá sa má snaží pretlačiť do nemenovanej právnickej firmy priamo do Ameriky... takže mi dala dva týždne na rozhodnutie sa (kým odletí do Štátov, tam čosi vybaví a vráti sa na Slovensko, resp. do Prahy). Možností bolo veľa- že doštudujem bakalára v Prahe a potom odídem do Ameriky... alebo, že doštudujem aj bakalára, aj magistra v Prahe... alebo, že doštudujem bakalára v Prahe a potom v rámci nejakého Exchange programu pôjdem študovať do Ameriky, kde budem popri tom v danej firme aj pracovať... Celé to bolo dosť komplikované a dané možnosti by boli neskutočne drahé.

Preto som rada, že nakoniec som si vybrala tú najlacnejšiu - teda ukončiť štúdium a ísť si žiť svoj sen do Ameriky - ak sa podarí, priamo do New Yorku - mesta, ktoré absolútne zbožňujem celým srdcom... Tentokrát to myslím vážne! XD To je fakt láska, nedá sa to opísať, to mesto treba zažiť...

A napokon jedným z ďalších dôležitých faktorov bolo to, že aj Roman tento rok končí magisterské štúdium a ďalej študovať nechce, takže je Amerike plne otvorený. Nemyslím to len kvôli tomu, že má v Amerike blízku rodinu, ale aj kvôli tomu, že obaja si chceme žiť svoj americký sen, ktorý je krásny.

Stále mi však v hlave duní všetko, čo stratím - rodinu, priateľov, Slovensko, Prahu... nechcem na to ani pomyslieť, ale toto všetko je nenahraditeľné. Ja viem, existuje Skype a podobné veci ale osobné stretnutie s priateľmi nič nenahradí. Fakt si to neviem predstaviť a toto je azda jediná vec, ktorej sa bojím.

Takže v konečnom dôsledku - hrozne sa teším, že sa môj sen stáva skutočnosťou, ale mám obavy. Obavy, ktoré sú zvláštne, ale aj tak trochu opodstatnené. Ale hovorím si, že toto je predsa to, čo som vždy chcela.

Tak mi teda držte palce.

Betyino veľké televízne priznanie

Drahý denníček,

konečne sa mi podarilo zosumarizovať tých pár myšlienok do nejakého zmysluplného textu. Úprimne sa musím priznať, že práve táto téma mi napadla pri čítaní tých... nazvime to "zvláštnych" diskusií na Medialne.sk. Tí ľudia už vážne nemajú už nič iné na robote? Mne bolo doslova a do písmena zle, keď som si čítala tie úžasne zmysluplné komentáre o stave našich komerčných televízií. Čudujem sa, že zrejme jediným životným cieľom týchto ľudí je urážať sa navzájom a hádať sa na tému, ktorá zo spomínaných televízií je lepšia v primitívnych programoch pre ľudí s inteligenčným kvocientom pod 15. (Hovorme o komerčných televíziách, STV je stratený prípad, right?).

Tak teda konkrétne - Adela Show.
Musím sa priznať, že som sa na túto novinku viac ako tešila a o to viac som bola sklamaná, keď bola vypustená do éteru. Neviem prečo, ale slečnu Adelu mám ako moderátorku rada, mala som ju rada, budem ju mať rada... ale ten program už proste prekračuje hranice únosnosti.

Čakala som, že si teda vyprofiluje svoj vlastný formát - keď už nechce byť ako Jan Kraus, ktorý zhadzuje svojich vlastných hostí a ide mu to dosť dobre, či Larry King, ktorý za 25 rokov svojej kariéry položil tie najzapeklitejšie otázky tisíckam respondentov. Lenže, ničoho som sa nedočkala...

Aha - vlastne dočkala. Sexistických rečí, urážok handicapovaných ľudí, príp. ďalších milých pomenovaní ľudí, ktorý sa v showbiznise nevyskytujú. Ten Sajfa ma mimoriadne sklamal - respektíve vedela som, že je primitív, ale že až takýto primitív... Jeho reči vždy naberajú jasný - sexuálny (pod)tón a tvári sa ako Riaditeľ zemegule a práve to ukazuje primitívnosť a prízemnosť jeho ducha. Neviem, čo si tým tento človek potrebuje dokazovať, ale fakt zrejme ide o nenaplnené ľúbostné či sexuálne ambície, Peter Menky mal pravdu...

Argument proti - všetci ľudia tvrdia, že majú po krk svojich vlastných problémov a potrebujú sa preto odreagovať práve pri takýchto programoch... ale vážne je to až takéto zlé? Vlastne nehovorím ani tak o Adela Show, ktorá má aspoň akú-takú úroveň a to vďaka ľuďom, ktorí Sajfovi vezmú slovo. Hovorím skôr o pani Norike, farmárovi, čo hľadá ženu (zvyčajne osoba, pre ktorú je "žena" príliš pekné pomenovanie - nechcem byť zlá, ale jedná sa doslova o socky) či dokonca seriáli Panelák či Ordinácia v ružovej záhrade. Toto je typ programu, pri ktorom sa ľudia chcú akože "odreagovať?" ... Tak fajn, ale to sme už potom fakt klesli hlboko... Áno, chápem, že nie všetci ľudia majú chuť pozerať "intelektuálne programy", ale Norika, farmár či Panelák je pod úrovňou každého dôstojného človeka.  

Späť k Adela Show - k slečne Evite či Leošovi Marešovi sa z pochopiteľných dôvodov ani nevyjadrujem. Jediná osoba, ktorá pochopila tento formát, bola Lasicova dcéra (lenže tá je málo zaujímavá, preto sa tam často neobjavuje).

Slečna Adela sa na tom v podstate len dobre vezie a úprimne nechápem, ako sa môže nechať takto zhadzovať. Myslím si, že je to pod jej úroveň. Keďže si už ale pripadám ako Nora Mojsejová, svoju úžasne zmysluplnú úvahu zakončím dúfaním, že úroveň slovenských televízií sa niekedy v budúcnosti zlepší. Aj tak sú všetky na jedno kopyto...

REPORT: USA 2010 (2) (klik sem pre zobrazenie celého článku)

Atlanta Hartsfield Jackson Intl Airport

27.11.2010, 11.00

Let do Atlanty netrvá dlho, približne len hodinku... so všetkými procedúrami ako check-in, security a výdaj batožiny sú to však minimálne 3 hodiny a to nerátam fakt, že na letisku musíte byť minimálne 1,5 hodiny pred odletom vášho lietadla. To cestovanie bolo náročné, ale vyplatilo sa. V Atlante je myslím najväčšie alebo najrušnejšie letisko na svete... neviem to presne, ale každopádne má vo vienku jednu z týchto vlastností, ak nie obidve. Z letiska sme si zobrali metro priamo do centra, kde sme hľadali hotel. Nehľadal sme ho až tak dlho, pretože sa nachádzal naozaj na jednej z najrušnejších ulíc, neďaleko Georgia Congress Center a CNN Centra.

Atlanta, Georgia

27.11.2010 15.00

V deň nášho príchodu do Atlanty sa začal aj predmetný medzinárodný kongres, takže radšej vás ušetrím podrobností, nakoľko to nebolo až tak zaujímavé... Každopádne nás do toho Georgia Congress Center zvážal autobus a tam nás čakala hneď registrácia a potom partnerské firmy z celého sveta. Kolegyňa tvrdila, že si pripadá ako na dobytčom trhu, nakoľko všetci sa chceli rozprávať so všetkými a celé to bolo naozaj také divné... I keď, my sme tam boli len ako doprovod, na všetkých oficiálnych akciách sa z našej 11-člennej skupiny zúčastnili len 3 ľudia, nakoľko sú vo firme na vedúcich pozíciách. Neviem konkrétny počet prekladateľov, ktorí sa zúčastnili tejto akcie, ale naša vedúca spomínala číslo 800, čo je dosť reálne, nakoľko tá sála, v ktorej sme sa nachádzali bola fakt plná do posledného miesta. Ďalšie číslo, ktoré tipujem - týchto 800 ľudí bolo z takmer 30-tich krajín sveta - najzaujímavejšie sú napríklad Barbados alebo Malta. Z týchto malých štátikov tam bolo viac ľudí ako nás úbohých 11-tich zamestnancov zo Slovenska! :D Najpočetnejší boli samozrejme Američania, Briti, Íri, ale aj obyvatelia Hong Kongu (povie sa to Hong Kongčania? XD). Boli to príjemne strávené tri dni, i keď my sme sa do atmosféry tohto pracovného kongresu úplne neponorili... Američania pre nás (+ Čechov a Poliakov) na večer pripravili prehliadku mesta, pričom sme to zapikovali v jednej celkom dobre vyzerajúcej reštaurácií.

29.11.2010

Toto bol pondelok a my sme mali až do 16.00 voľný program... Čiže sme usúdili, že v tomto krátkom čase musíme stihnúť CNN Center aj Downtown po druhýkrát.

REPORT: USA 2010 (1) (klik sem pre zobrazenie celého článku)

Vienna Intl Airport

22.11.2010, 15.35

Celé sa to začalo na viedenskom letisku v pondelok popoludní, kedy sa 11 ľudí z istej prekladateľskej agentúry stretlo pri check-in-e na let číslo NeviemKoľko do Paríža. Paríž bol, samozrejme, prestupnou zastávkou, kde mala táto 11-členná skupinka 1,5 hodinovú pauzu a potom letela priamo do New Yorku.

Paris Charles de Gaulle Airport

22.11.2010, 17.40

Pristáli sme v Paríži a takmer doslova utekali z lietadla, nakoľko 1,5 hodinová pauza na prestup nemusí byť vždy dostatočná... Najmä ak cestujete z Európy a vaše cieľové letisko je zároveň prvým letiskom v Spojených štátoch. Naše lietadlo z Viedne meškalo cca polhodinu, a tak už naša "vedúca" začala chytať paniku, či to stihneme. Bolo to veľmi tesné, ale napokon sme prestup stihli a našim jediným šťastím bolo, že aj lietadlo do New Yorku meškalo takmer hodinu. O 19.45 sme už sedeli v lietadle smerujúcom do Ameriky. Let bol vcelku v pohode, ale nekonečne dlhý... ku koncu som už rezignovala a za celý let som vypila cca 3 litre vody (nakoľko vlhkosť v lietadle je 10 percentná) a prešla sa po palube asi po desiatykrát (nakoľko kŕčové žily nie sú ničím výnimočným a to si neviem predstaviť, že by som musela cestovať ešte raz toľko!).

New York JFK Intl Airport

22.11.2010, 21.45

Čiže po cca sedem-a-polhodinovom lete sme už boli priamo v New Yorku, ktorý v tom čase zahaľovala hmla. Okolo pol jedenástej sme sa dostali von z letiskového terminálu a podarilo sa nám odchytiť taxík, resp. taxíky - do toho prvého sme sa narvali štyri (kedy chytili taxíky ostatní, netuším XD). Okolo pol dvanástej sme boli na recepcii hotela a okolo polnoci sme sa dostali na izbu. O pol jednej som sa osprchovala, do druhej sme kecali s kolegyňou na izbe... potom som ju vyhnala s tvrdením, že "Dobrú noc", na čo si ona zamrmlala či som normálna alebo také čosi... XD Po druhej v noci som konečne zaspala...

Vianočný zoznam slečny Bety

Pamätáte si časy, kedy ste "povinne písali ujovi Ježiškovi"? Ja si to teda pamätám veľmi dobre XD Preto si práve teraz idem spísať, čo by som si rada našla pod vianočným stromčekom tento rok. Skutočne neviem, prečo tento zoznam zverejňujem tu na blogu (ktorý sem-tam čítajú i moje baby ako Zuz, K, Peťka-Sveťka a spol.), čiže v podstate aby tieto osoby mali aspoň akú-takú predstavu, čo majú mne - hypernáročnej persone - na Vianoce kúpiť! XD Tu je zopár nápadov...

1. svetový mier (ja ho fakt chcem!!! XD)

2. hrnček (keďže plánujem hrnčeky zbierať, aby som raz mohla mať poooriadnu zbierku.... potom budem mordovať návštevy s vetou "uvarím ti čaj, poď si vybrať hrnček" XD)

3. dopĺňam knihy: The Passage (Justin Cronin) a Chatrč (William Paul Young)

4. diár na rok 2011 (ani malý, ani veľký, taký akurát do kabelky! (ježiš, to sa rýmuje! XDDD)... a to vzhľadom na to, že môj program je tak nabitý, že si dôležité termíny smrteľne vážne zapisujem)

5. iPad (keďže minule ma Roman presvedčil, aká užitočná vec to je!)

6. tú bodkovanú sukňu z Terranovy! 

7... a aby som nebola taká materialistická špina, tak ešte zdravie, ktoré je najdôležitejšou vecou (je to hrozné klišé - ja neznášam klišé... neznášam ho hlavne preto, lebo je neskutočnou pravdou)

8. A viete čo? Ešte jedna vec... aby vyšiel ten New York a potom už budem naveky šťastná, amen!

A čo pekného chcete pod stromček vy? :o)

Feelings are travelers

Feelings are time travelers. They travel with us growing up, they bring us back to the times we experienced while younger, they bring us to a beautiful world when we are scared, or remind us what’s really important when we feel we are too self-confident.

Music, so often, does the same thing for us. Creating feelings while hearing a familiar sound, melody, singing voice, it can bring us far away in our memories, back to those innocent times you didn't have to worry about anything, times when parents would feed you and put to bed for afternoon nap.... Times of the first date, dance with the sparks of closeness with the objects of your platonic desire in your high-school years, favourite songs of your late grandpa that your grandma keeps listening to, song you danced in the kitchen with your mom to, songs that were on the radio when you received a saddening news, song that was a favorite of that friend you had a secret crush on growing up.

Yes, feelings are travelers, and so are the songs... having an instant power to make you cry or smile, or cry & laugh at the same time, and all the time it needs is the first few seconds, first couple beats of the melody, first sound of the voice of an opera singer.

Hmm, I have quite a lot of those special songs that transfer me to places beautiful and far, in the first second of hearing them. But I'm only going to mention one. "High Hopes" by Pink Floyd.

The most melancholically beautiful song that brings you back to childhood memories when you were running down the fields in your grandma's village, song that takes you through your life when you close your eyes, back to your parents' house, family and friends in your town, song the melody of which makes your mind 'skip the time' and see yourself growing old with the one you love....song that makes you cry when you hear it sometimes...

Foto: Archív Bety - New York from the rooftops (USA 2010)

Winter Wonderland alias Sodoma gomora

Drahý denníček (alias Crystall Balnea - toť meno mojej ctenej múzy XD),

Winter Wonderland - asi tak by sa dalo pomenovať to, čo momentálne zúri v Prahe. Ťažko to vôbec pomenovať, no je to charakteristické silným vetrom, teplotami pod nulou a rannými mrazmi. Ale hlavne - napadlo minmálne 10 cm snehu (ja mám dobrý odhad, fakt! XD). OMG, práve je na CNN živý vstup s chlapíkom v Moskve - doslova sa mu "mrzne huba", nakoľko je tam momentálne -23 stupňov. V Prahe je asi o pätnásť viac, ale aj tak mrazivo - dnes ráno bolo okolo -8 a keď som dnes šla odprevadiť Romana na metro (išla som do školy až na neskôr), zastavila som sa v kaviarni v Galerii Nové Butovice, kde už na každého číha vianočná výzdoba... a to už minimálne mesiac!

Osobne nemám rada zimu a to hlavne vtedy, keď nie je sneh. Ak má byť zima, tak nech už poriadna a s kopou snehu. Lenže toto dlho nevydrží - už budúci týždeň má byť zase 10 stupňov. Posledné biele Vianoce si pamätáme spred asi troch rokov, keď síce snežilo, no len počas ranných hodín Štedrého dňa a nebolo to ktovie čo. To ani nehovorím o posledných Vianociach, keď bolo 10 stupňov a pršalo.

Každopádne je ešte len začiatok decembra a do Vianoc pomerne ďaleko. Skúškové začína 10.januára, ešte nemám konkrétny rozpis, no viem, že si to budem musieť presúvať na skoršie termíny. Čaká ma 6 super-duper-mega-extra ťažkých zkúšok, ktoré musím absolvovať do 18.februára, tak dúfam, že sa mi to všetko podarí presunúť do konca januára. "Kontrolný bod" pre bakalárku mám 19.januára, takže aj na tom budem musieť popracovať. Čo už, celkovo dvojtýždňová absencia kvôli Amerike a Milánu si vyžiada svoje - musím si dorobiť zápočet a postupne sa začať učiť desiatky strán občianskeho práva.

Ďaleká budúcnosť - ak všetko pôjde podľa plánu, štátnice mám koncom mája, promócie koncom júna a potom zo mňa bude nebezpečná a titulovaná žena! XD Stále rozmýšľam nad tým 7-ročným štúdiom, ale asi sa ho vzdám. Zdenka tvrdí, že 5 rokov stačí (teoreticky stačia aj 3) a ja jej verím, lebo Zdenka má vždy pravdu! XD Počas letného semestra nabehnem na IŠP (Individuálny študijný plán) - ak sa podarí, lebo do Vianoc musím získať pečiatku z dekanátu, čiže to musí prejsť cez samotného dekana, o ktorom kolujú nepekné fámy... teda aspoň v tejto veci... Čo už, na žiadosť som sa to snažila argumentovať najviac, ako sa dalo a keď to neprejde, bude to menší problém. Už vo februári ma totiž čakajú v Allen & Overy.

Drahý denníček,
toto je prvý zápisok v "novej ére" na blogspote.com. Ohlásim sa už čoskoro - spracovávam report z Ameriky. Tvoja Bety :o)