Cesta New Yorkom

Musím sa priznať, že tento článok som už asi pred mesiacom sľúbila vernému čitateľovi Ivovi a je mi ľúto, že svoje sľuby plním až teraz, ale mám fakt veľa práce. Takže dnes vás beriem na krátky výlet ulicami New Yorku.

Dovoľujem si upozorniť, že všetky fotky sú v pôvodnej veľkosti a pochádzajú z môjho archívu z rokov 2009 - 2011! :o)

Keď sa odveziete metrom až na úplný "začiatok" Manhattanu, okrem Financial Districtu tam nájdete aj Little Italy - teda štvrť plnú Talianov. Práve tu sa nachádzajú najlepšie talianske reštaurácie v meste - osobne som navštívila túto. (a bola vynikajúca, samozrejme! :D) Táto štvrť ma priťahuje svojou ľudskosťou a pohostinnosťou a samozrejme charizmou a temperamentov skutočných Talianov, ktorých tu však až tak ľahko nenájdete. Ak však zájdete o kúsok ďalej - do Chinatownu, to je už úplne iný svet... 

V tej "prednej časti" Manhattanu sa nachádza aj táto budova, ktorá sa nazýva Woolworth Building a možno si ju mnohí pamätáte ako sídlo Meade Publications zo seriálu Ugly Betty. V skutočnosti je však sídlom firmy Cass Gilbert a má 57.poschodí. Budova bola postavená v roku 1913 a niekoľko desaťročí patrila medzi najvyššie budovy v celých Spojených Štátoch.

Od vysokej budovy k ešte vyššej. Empire State Bulding sa nachádza na Západnej 34.ulici a má 102.poschodí. Niekoľkokrát bola "nominovaná" v kategórií Najvyššia newyorská budova a po páde World Trade Center sa stala opäť najvyššou budovou v meste.

Tak táto budova je v celom meste ako päsť na oko. Nachádza sa na 51.ulici a je to dosť smiešne... Smiešne v zmysle, že je to jediná "stará" budova medzi všetkými tými výškovými "novými". Americká história siaha ledva 500 rokov do minulosti a táto budova bola postavená niekedy medzi rokmi 1858 - 78. Čiže nie až tak dávno, haha! :D Je sídlom nejakej cirkvi, vnútri som ešte nebola, tak neviem...

Grand Central Terminal - snáď jedna z mála železničných staníc na svete, na ktorú ľudia nechodia len kvôli účelu cestovania, ale aj akejsi "turistiky". Túto obrovskú staničnú halu, nad ktorou visí vlajka Spojených štátov, charakterizuje jedno slovo - veľkolepá. A fakt je! Na niekoľkých úrovniach sa tu nachádza vyše 60 nástupiští - sú však v podzemí, preto by ste vlak na pôde Manhattanu hľadali márne.

Vraciame sa späť na "predný Manhattan". Toto je konkrétne Greenwich Village (to je tá slávna štvrť, v ktorej bývali fiktívni Priatelia). Konkrétne tuto sa jedná o Washington Square Park s "Víťazným oblúkom". Táto štvrť ma priťahuje svojou "domáckosťou" a nespočetným množstvom obytných budov s typickými rebríkmi z balkóna na balkón. Okrem toho tu nájdete aj roztrúsených niekoľko fakúlt Newyorskej univerzity.

86-te poschodie na Rockeffelerovom centre je práve to poschodie, na ktorom sa koná tá slávna "výhliadka". Odtiaľ už máte celé mesto ako na dlani... problém je jeden - v New Yorku je niekoľko takýchto "observation deck". Ďalšou je Empire State Bulding. No keby ste sa pozerali ako by ste chceli, Empire State Building by ste z Rockeffelerovho centra nezhliadli. Výhliadka je totiž smerovaná na opačnú stranu!

Times Square - najznámejšie "námestie na svete". Niekoľko staníc metra obsluhuje tento priestor, ktorým denne prejde nespočetne veľa ľudí (až sa mi nechce hľadať konkrétne číslo). Rozprestiera sa medzi 43. a 48.ulicou a sídlia tu tie najdôležitejšie inštitúcie, vrátane burzy NASDAQ.

Priznám sa, že táto budova si ma získala istou podobnosťou... neviem presne, o čo ide, ale táto budova sa neskutočne podobá na tzv. žehličku (Flariton Building) a zároveň Gringott Banku z Harryho Pottera! :D Takisto sa mi zdá, že tvorcovia seriálu Pushing Daisies sa nechali touto budovou inšpirovať pri tvorení "Pie Hole".

A napokon tu máme sľubovanú "žehličku", čiže Flariton Bld. Bola postavená na trojuholníkovom ostrovčeku, ktorý obklopujú rušné ulice - hneď oproti sa nachádza Madison Square (Garden aj Park). Budova je vysoká 87 metrov a má 22 poschodí - not much... Čo dodať na záver? Snáď len to, že ma to nejak pochytilo a budem pokračovať o) Nabudúce vás zoberiem na výlet newyorskými Avenues a Central Parkom.

O slovenskom trapase na Eurovízií

V utorok, 15.marca sa v Dusseldorfe uskutočnilo žrebovanie poradia oboch semifinále a aj veľkého finále. Išlo teda o to, v akom poradí krajiny vystúpia a k dispozícií bola aj takzvaná "divoká karta". Tú vyhrala vždy prvá krajina, ktorá bola vyžrebovaná a tým pádom si mohla vybrať konkrétne číslo, čiže koľká v poradí chce spievať (samozrejme, že väčšina krajín si vyberala čo najväčšie čísla, pretože keď vystúpia pri konci programu, majú väčšie šance na postup).

Šťastná ruka moderátorky Sabine Heinrich vyžrebovala Slovensko, ktoré vyhralo divokú kartu a mohlo si vybrať umiestnenie (mali sme na výber od prvého do deviateho miesta v poradí). Preto na scénu prišla slovenská delegátka Ľubica Surkošová a práve tam už nastal ten trapas...

ROZHOVOR MEDZI MODERÁTORKOU A DELEGÁTKOU

(prepis do slovenčine)

Judith Rakers, moderátorka: "Zástupca slovenskej delegácie - pani Ľubica prichádza... my sme sa už stretli včera na večeri a povedali ste mi, že by ste si veľmi želali divokú kartu. Takže teraz ju máte!

Pani Ľubica, slovenská delegátka: "Áno, ahojte všetci! ... Takže vy budete...? (bije sa s moderátorkou o mikrofón a nevie, ako sa po anglicky povie "držať mikrofón")..."

Judith Rakers: "Áno, áno...".

Pani Ľubica (nakoniec si zoberie mikrofón do vlastnej ruky): "Takže.... aká bola vlastne vaša otázka?" (totálne zabila! :D)

Judith Rakers: "Ktoré číslo si teda vyberáte? Máte na výber..."

Pani Ľubica: "Takže ja by som si vybrala... (rozmýšľa)... teda my by sme si vybrali číslo 5!"

Judith Rakers: "Prečo práve päťku?"

Pani Ľubica: "Hmm.............., myslíme si, že je to veľmi romantické číslo!" (v sále sa niekto posmešne zasmeje) 

Judith Rakers (aj ona sa zasmeje): "Fíha, veľmi romantické! ... Takže, dohodli ste sa na tom v celej delegácií?"

Pani Ľubica: "Áno, dohodli sme sa na tom s našimi "charming ladies" - Janou a Ildikó a rozhodli sme sa tak preto, lebo toto číslo je spojené s mnohými zaujímavými situáciami v našom živote".

Judith Rakers: "Aha, okej, tak vám želáme veľa šťastia s týmto číslom..."

Pani Ľubica: "Yes, yes..." (pritakáva a za potlesku odchádza) 

NESKôR SA ŽREBUJE PORADOVÉ ČÍSLO NEMECKA

(prepis do slovenčiny)

Judith Rakers, moderátorka: "Takže, Sabine, ja ťa poprosím, aby si vyžrebovala poradové číslo pre našu krajinu, čiže pre Nemecko!"

Sabine Heinrich, druhá moderátorka: (žrebuje a šmátra rukou medzi obálkami s číslami) "Šestnásť!"

Judith Rakers: "Okej, takže šestnásť... to bude naše šťastné číslo! ... Ale päťka je vraj romantické číslo, tak teraz neviem..." (zasmeje sa)

 - - - 

Tak ešte zopár slov na záver...

Samozrejme, že výber poradového čísla nie je úplne najdôležitejší, ale povedzme, že na ňom aspoň trooošku záleží... pretože krajiny s vyšším poradovým číslom majú väčšie šance na postup. 

A keďže slovenská pani delegátka prišla na pódium a vôbec ani len nevedela, čo sa dialo (a následne strelila číslo len tak - prvé, ktoré ju napadlo), dal by sa jej prístup nazvať minimálne neštandardným a neprofesionálnym. Nehovoriac o jej úrovni angličtiny! (nevedela sa ani vykoktať, o výslovnosti ani nehovorím) 

Takže Slovensko v podstate zahodilo šancu vybrať si dobré poradové číslo a tým pádom sa postaralo o ďalší malý škandálik, ktorých máme v tomto ročníku Eurovision na rováši už dosť! :D

Ak by niekto chcel vidieť, ako tento trapas vyzeral v pôvodnom znení, ohláste sa! :o)

Velkommen til Norge!

Oslo po druhé - to bola moja oficiálne druhá návšteva Nórska za účelom návštevy "nórskej vetvy" Romanovej rodiny (je to pomerne veľká rodina žijúca v Nórsku, USA a na Slovensku, takže preto rozdelenie "vetvy" :D).

Do hlavného mesta sme prileteli v piatok večer, okolo 22.00, pričom z Prahy sme odlietali o 19.50. Už len letisko je v Oslo zaujímavé, a to konkrétne tým, že je tu výrazne zastúpený prvok dreva. Väčšinou sa totiž pri obrovských letiskových halách stretávame s veľkými oceľovými konštrukciami. No v Nórsku to neplatí... keďže Nóri chcú dať najavo, že sú na svoj priemysel spracovania dreva hrdí, ukážu to všetkým turistom už na letisku.

V sobotu sa začal náš "Oslo-maratón" skoro... dosť skoro! A to už o siedmej ráno, kedy bola ešte aj poriadna zima... preto sú všetky moje fotky takmer vyľudnené.

Neviem prečo, ale aj inak bolo nórske hlavné mesto v sobotu pomerne "mŕtve" a veľa ľudí sme nenašli ani v centre mesta. Romanova sesternica (volá sa Kjersti - ako nemecké Kerstin) nám však odporúčila návštevu Nórska v máji alebo júni, keď sa všetko prebúdza a teploty sú aspoň ako tak znesiteľné.

Nórske počasie je totiž všeobecne dosť na hlavu... Meteosenzitívni ľudia by tu mali nemalé problémy, nielen kvôli častej zmene počasia, ale aj kvôli charakteru - väčšinou je tu totiž minimálne o 5 stupňov menej ako v Strednej Európe a takmer stále zatiahnuté.

Kráľovský palác v Oslo. Narozdiel od napríklad takého Buckinghamského paláca ho od okolia nechráni žiaden plot. I keď nejaké bezpečnostné opatrenia sa prejavili aj o ôsmej ráno :o) Stále som však mala pocit, že škandinávske národy sú ešte priateľskejšie ako iné národy v Európe, či dokonca v Amerike.

Malá panoráma mesta z budovy Nórskej štátnej opery. Oslo má viac ako pol milióna obyvateľov, no približne takú istú rozlohu ako Praha (čiže je tu podstatne menšia hustota obyvateľov). 

Oslo je mimo iného výnimočné aj tým, že si stačí vyjsť kúsok z centra a budete si pripadať ako v inej krajine - s množstvom zelene a minimum áut. Keď sa však vrátite do centra, natrafíte na hlavnú nákupnú ulicu Bogstadvaien, ktorá končí až pri kráľovských záhradách (áno, aj pred nórskym kráľovským palácom sa striedajú stráže, tak ako v Londýne, no my sme to šťastie nemali).

Odtiaľ to už nie je ďaleko do prístavu, z ktorého je skvelý výhľad na stredovekú pevnosť Akershus, v ktorej kedysi dávno-pradávno sídlili nórski králi. Dnes sú tam múzeá (vnútri sme neboli).

Blízko prístavu takisto nájdete aj Právnickú fakultu Univerzity Oslo, Nórsky parlament či Štátne divadlo. Presne na opačnú stranu - smerom von z Osla sme sa potom vydali na malý výlet "do prírody". A síce za skokanským mostíkom Holmenkollen, ktorý stojí v športovom areáli neďaleko Oslo.

Tam sme si dali krátku pauzu a potom sme sa vydali späť linkou metra 1 a počas jazdy je možné sledovať aj útulné nórske luxusné domy, ktoré patria k najdrahším v celej krajine.

Po návrate som proste musela skonštatovať, že tento výlet opäť stál za to! :o)
  

Budova nórskej Štátnej opery, otvorená v roku 2007 (ak by ste do Oslo prišli za "normálnych" podmienok, vyzerala by asi takto). Celá stavba bola postavená za 4 roky a dokonca o 300 miliónov podliezla pôvodný rozpočet, ktorý bol 4,4 bilióna nórskych korún.